Autor: P. Jozef Trstenský | Dioecesis Scepusiensis
Zdroj: © Rozmer 2/2016, s. 34-39 | časopis pre kresťanskú duchovnú orientáciu | rozmer.sk
Datum napsání:
17.06.2016
Náboženstvá pred príchodom svetla
Konfucionizmus
Konfucionizmus je filozoficko-náboženský systém, ktorý ovplyvnil myslenie a správanie obyvateľov celej východnej Ázie počas viac ako dvoch tisícročí. V pravom zmysle slova ale nie je náboženstvom, pretože neobsahuje všetky klasické náboženské kategórie. Napríklad vykonávateľmi rituálov nie sú kňazi, ale štátni úradníci. Konfucionizmus určuje človeku jediný cieľ, aby zdokonalil svoju ľudskosť plnením si povinností a konaním toho, čo je správne a vhodné. V konfucionizme neexistujú osobné božstvá, no uznáva uctievanie predkov a vieru, že isté nebeské princípy pôsobia vo svete a riadia ho. Na posmrtný život nazerá skôr symbolicky, než reálne a sú mu tiež vzdialené témy posmrtného života. Konfucionizmus bol založený čínskym učencom Konfuciom v 5. a 6. storočí pred Kr. a jeho prví stúpenci ho rozvíjali a rozšírili nielen do celej Číny, ale i do ďalších krajín východnej a juhovýchodnej Ázie. V nasledujúcej štúdii si bližšie predstavíme život, učenie a kult Konfucia a rozvoj konfucionizmu až do súčasnosti.
Konfucionizmus
Konfucius [1], vlastným menom Kchung Čchiou, sa narodil v roku 551 pred Kr. v meste Čchü-fu, ktoré bolo hlavným mestom malého čínskeho kniežatstva Lu (dnešnej provincie Šan-tung) nachádzajúceho sa v severovýchodnej časti krajiny. Pochádzal zo starobylého aristokratického rodu. Spočiatku vykonával menšie úradnícke práce, bol napríklad správcom sýpok či pastvín, neskoršie správcom mesta Čung-tu. Ale bol aj námestníkom ministra verejných prác, ministrom spravodlivosti a premiérom štátu Lu. Popri úradníckej práci svoj život zasvätil štúdiu starobylých kníh a učiteľskej práci. Väčšinu života prežil v kniežatstve Lu. Výnimkou bolo štrnásť rokov, počas ktorých cestoval so svojimi žiakmi po okolitých kniežatstvách v Strednej Číne a ponúkal ich panovníkom svoje služby. Chcel nájsť kniežatá, ktoré by prijali jeho filozoficko-politické koncepcie a usporiadali svoje kniežatstvá podľa jeho názorov. Tento nápad sa mu ale nepodarilo zrealizovať.
Po návrate do rodného kniežatstva, kde prežil posledné roky života (zomrel v roku 479 pred Kr.), sa Konfucius venoval učeniu a tvorbe. Napísal kroniku kniežatstva Lu pod názvom Čchun-čchiou a zredigoval päť kánonických kníh: Knihu listín (Šu-ťing), Knihu obradov (Li-ťing), Knihu premien (I-ťing), Knihu piesní (Š’-ťing) a Knihu o hudbe (Jüe-ťing). Rozličné pramene uvádzajú rôzny počet jeho žiakov. Rané pramene hovoria, že mal sedemdesiatdva žiakov, v Zápiskoch historika (Š'-ťi) z 2. storočia pred Kr. sa píše až o troch tisícoch žiakov, z ktorých sedemdesiatdva bolo vzdelaných v šiestich kánonických knihách. Dielo pripisované Konfuciovým žiakom Rozhovory a výroky (Lun-jú) sa ale zmieňuje len o dvadsiatich piatich žiakoch. Dnes sa počet žiakov, ktorí sú uctievaní spolu so svojím učiteľom, pohybuje okolo sto. Za najvýznamnejších z nich sa považuje päť, ktorí sa po Konfuciovej smrti zaslúžili o šírenie jeho učenia a boli všeobecne uznávaní. Ide o Č-joua, C'čanga, C'sia, Ceng-c'a a Jou-c'a.
Po smrti bolo Konfuciovi pridelených viacero titulov, napríklad Chvályhodný, Skutočný mudrc, Najvyšší mudrc a pod. V roku 471 pred Kr. vznikol v jeho rodnom meste prvý chrám na jeho uctievanie a v roku 195 pred Kr. mu cisár Wu-ti priniesol prvú cisársku obetu. O vyše osemsto rokov neskôr, roku 630, cisár Tchaj-cung (Táng Tàizōng) nariadil, aby sa Konfuciovi zasväcovali chrámy po celej zemi. Najvýznamnejší z nich je v Čchú-fu, kde sa nachádza aj Konfuciov hrob. Tento chrám sa považuje za najdôležitejšie posvätné pútnické miesto konfucionistov. V chrámoch zasvätených Konfuciovi sa v centrálnej časti hlavnej lode nachádza Konfuciov oltár. Po jeho stranách stoja oltáre významných konfucionistov. Hlavným obradom uctievania je obrad š'-tien, ktorý sa koná dvakrát ročne, na jar a na jeseň. Počas obradu sa spievajú hymny, prinášajú sa obety, prednáša sa prosebný obetný text a vykonávajú sa obradné tance. [2]
Konfuciovo učenie
Konfuciovo učenie sa koncentruje na človeka a jeho život v spoločnosti. Konfucius nevenoval pozornosť ontologickým, metafyzickým ani eschatologickým otázkam, tvrdil, že jeho úlohou je skúmanie starobylých čias a hľadanie takých pravidiel života a riadenia štátu v dielach predkov, ktoré by si zaslúžili všeobecnú dôveru. Bol predovšetkým etikom. Chcel nájsť a dať ľuďom praktické rady, ako majú žiť, ako vládnuť a ako počúvať. Úcta k rodičom je podľa neho prameňom všetkého skutočného človečenstva a prístup k blížnym základom mravnosti. Dôležitú úlohu v názoroch Konfucia zohrala aj politika, spoločenská etika a ich vzájomné spojenie.
Konfucius vytvoril ideál človeka, ktorý sa volá tun-c’. [3] Je to dokonalý, ideálny človek, ktorý je stelesnením konfuciánskych čností, tzv. konfuciánsky džentlmen, šľachtic, ktorý je v protiklade s prízemným človekom (siao-žen). Konfucius tento termín prebral zo staršieho označenia pre príslušníkov šľachty. Označenie ťún-c' totiž pôvodne znamenalo, že príslušný jedinec sa narodil ako šľachtic. Takýmto bol aj Konfucius, ktorý sa narodil v schudobnenej šľachtickej rodine. Avšak tomuto termínu dal Konfucius nový význam. Výraz ťún-c' sa stal symbolom šľachetnej osoby, ktorá svoju šľachetnosť nezískala rodom, ale prostredníctvom vzdelávania a sebazdokonaľovania. Konfucius veril, že sa každý môže stať ťún-c'om. Za ťún-c'a považoval predovšetkým múdre knieža, ktoré neopiera svoju moc o armádu a peniaze, ale o silu morálneho konania, o silu, ktorá je zdrojom čností. Takéto knieža je povinné plniť najmä predpísané obrady a kultivovať svoje čnosti. Potom všetci jeho poddaní budú pod jeho vplyvom a budú ho počúvať. Konfucius prisudzuje šľachetnému človekovi tri zásadné čnosti: žen, i, a li.
Žen je podľa Konfucia najvýznamnejšia čnosť. Je to čnosť neba, ktorá sa prejavuje v človeku cez jeho prirodzenosť. Existuje viacero interpretácií tohto termínu, napríklad humanita, altruizmus, ľudskosť, vľúdnosť a pod. Čínsky znak pre žen má dve zložky, čo naznačuje vzťah jednej osoby k druhej. Na otázku svojho žiaka Fan Čch-a, čo sa skrýva za týmto pojmom, Konfucius odpovedal: „Milovať ľudí". Človek, ktorý miluje ľudí, je schopný splniť svoje povinnosti v spoločnosti. Podľa iného žiaka, Jou-c'a, je podstatou žen úcta a oddanosť k rodičom, predkom a rešpekt ku starším. Na otázku, ako získať túto cnosť, Konfucius odpovedal: „Nerob druhým to, čo nechceš, aby iní robili tebe." Byť človekom s vlastnosťou žen znamená nielen milovať ľudí a neriadiť sa egoizmom, ale byť i skromný, dobrý, rozumný a nestranný.
Podobne ako žen, aj čnosť označovaná ako i mala u Konfucia mnoho aspektov a odtieňov. Spravidla sa tento pojem prekladá ako správnosť, spravodlivosť či právo. Hlavná idea čnosti i sa vyjadruje tým, že človek má byť verný. Treba verne slúžiť svojmu vládcovi, otcovi či staršiemu. Spojenie žen a Í dáva človeku možnosť stať sa tún-c'om. Ťún-c' musí byť úctivý úprimný, musí byť opatrný v činoch a rozvážny v slovách, zdržanlivý v jedení, nezávislý od bohatstva a životných výhod. Zasväcuje sa vysokým ideálom služby druhým a získavaniu čností. Má bázeň pred vôľou nebies a v každej činnosti sa jej podriaďuje.
Treťou čnosťou je li. Preložiť sa dá ako primerané správanie, ale aj ako obrady. Konfucius poukazuje na to, že vďaka li vzniká vo svete harmónia. Li je stelesnením najvyššieho etického práva, jeho uskutočnením. Je normou neba. Človek nesmie konať, hovoriť, počúvať v rozpore s li. Li to je vykonanie v stanovenom čase a okolnostiach všetkého toho, čo prikazujú normy, tradície a obyčaje. Podľa Konfucia sa li prejavuje úctou v piatich základných vzťahoch: otca k synovi, staršieho k mladšiemu, muža k žene, vládcu k poddaným a úctou medzi dvoma priateľmi. Okrem žen, i, a li Konfucius odporúčal dosiahnutie ešte dvoch potrebných čností: sin (úprimnosť, vierohodnosť) a č' (učenosť, múdrosť). Sin má špecifické konfuciánske zafarbenie. Nespočíva na hovorení toho, čo si človek v danej chvíli myslí, ale na hovorení toho, čo si myslieť má. Učenosť spočíva v poznaní li. Tieto čnosti sa stali neskôr základom systému tzv. piatich trvalých prvkov prirodzenosti človeka, čiže piatich etických noriem vzájomných medziľudských vzťahov (wu-te) [4]
Spoločensko-etické názory Konfucia sa úzko spájali s jeho politickými náhľadmi. Konfucius túžil vytvoriť a udržať spoločenský poriadok. Ten sa dá dosiahnuť podľa neho iba vtedy, keď bude každý poznať svoje práva a povinnosti a bude robiť to, čo má. Konfucius to vyjadril slávnym výrokom: „Treba len, aby vládca postupoval ako vládca, minister ako minister, otec ako otec a syn ako syn." Takýto súlad považoval Konfucius za večný a nemenný. Veľkú úlohu pri vytváraní spoločenského súladu mali zohrať okrem aristokracie aj úradníci. Preto v administratívnom aparáte mali byť ľudia, ktorí zodpovedajú jeho predstavám ideálneho ťún-c', teda humánni, múdri, morálni a spravodliví. [5]
Vzťah Konfucia k náboženstvu
Ako sme už v úvode naznačili, vzniká otázka, či vôbec a nakoľko je konfucionizmus náboženstvom. Jednoznačná odpoveď však neexistuje. Možno ale konštatovať, že hoci konfucionizmus nie je v pravom zmysle slova náboženstvom, plní náboženskú úlohu. V konfucionizme existujú aj metafyzické prvky, a síce predstavy o imanentnom kozmickom morálnom poriadku sveta a o potrebe podriadenia sa mu. Konfucius uznával a podporoval niektoré náboženské pravdy, obzvlášť tie, ktoré mohli zohrávať dôležitú spoločenskú úlohu. Akceptoval kult predkov, negatívne sa staval k poverám. Konfucius riešil otázky morálneho správania, avšak zároveň v niektorých náboženských témach zaujal skeptický postoj. Na otázku žiaka Zi-lu, ako treba slúžiť duchom, odpovedal: „Nemôžeš slúžiť duchom, keď nevieš slúžiť ľuďom." A na inú otázku, týkajúcu sa smrti, odpovedal: „Ako sa môžeš niečo dozvedieť o smrti, pokiaľ nevieš nič o živote?" Konfucius odmietal rozhovory na tému duchov, nechcel odpovedať na otázky o nadprirodzených veciach a vyjadrovať sa k predurčeniu, osudu a k témam spojeným s interpretáciou sveta. V takýchto situáciách sa odvolával na príkaz neba, ktoré považoval za všemocnú silu.
Konfucius uznával existenciu a jedinečný vplyv najvyššej, vedome konajúcej sily, ktorá stojí nad svetom, riadi ho a udržuje život človeka a spoločnosti. Ide, samozrejme, o tchien (nebo). Ale kultu neba dal Konfucius nový obsah. Už v období dynastie Čou došlo k jeho zracionalizovaniu. Tchien sa začalo považovať za abstraktnú riadiacu silu. Konfucius a jeho nasledovníci ešte väčšmi posilnili racionalistické črty kultu tchien. Nebo chápali ako neosobnú etickú silu, ktorá je zdrojom absolútnej autority. Všetky morálne príkazy a zákazy odvádzal Konfucius od tchien. [6] V súlade s tradíciou je hlavným reprezentantom spoločenského organizmu v jeho kontaktoch s nebom vládca. Konfucius prijal tento stav a urobil z vládcu jediného nositeľa božskej čnosti, niečo ako poloboha. Iba vládca mohol vstupovať do kontaktu s nebom, prinášať mu obety a vykonávať obrady. Ak bol spravodlivý a staral sa o dobro svojich poddaných, nebo dávalo celej spoločnosti prosperitu. V opačnom prípade sa v krajine šíril hlad, choroby a vojny. Bol to trest neba za zlé rozhodnutia vládcu.
Skúmanie vôle neba pre politické a dvorské ciele sa robilo pozorovaním rôznych nebeských javov, ako sú kométy, zatmenia Slnka a Mesiaca, živelné katastrofy a pod. Dôležitú úlohu preto začali zohrávať dvorní astronómovia, čo dokázali i náležíte využiť. Napríklad počas vlády čnostných panovníkov z dynastie Chán (206 pred Kr. - 220 po Kr.) neboli vedome pozorované niektoré zatmenia a nebola ani zaznamenaná Halleyho kométa v roku 163 pred Kr. Naopak, v čase, keď vládol uzurpátor alebo nevhodný vládca, boli pozorované nebeské i zjavne nepatrne významné javy, ktoré sa interpretovali ako vážne upozornenia neba. V stredovekej Číne vznikla špeciálna skupina cenzorov, ktorých úlohou bolo skúmať, či sa vládcovia riadia stanovenými zvykmi. V prípade neplnenia takýchto noriem bol každý z nich povinný upozorniť vládcu na jeho správanie. Toto právo sa považovalo za sväté. Takýto cenzor sa po napísaní kritickej správy spravidla pripravoval na smrť a často bol aj skutočne usmrtený. Avšak zomieral s vedomím dobre splneného záväzku a to malo pre konfucionistu väčšiu cenu než život. [7]
Druhým prvkom (okrem kultu tchien), ktorý mal náboženský charakter a ktorý Konfucius akceptoval, bol kult predkov. Konfucius ho prebral zo starovekých náboženských predstáv, avšak dosť ho pozmenil. Za pomoci kultu predkov chcel Konfucius posilniť spoločenský poriadok, ktorého teóriu sám vytvoril. S tým cieľom rozvinul náuku o synovskej oddanosti (siao). Podľa Konfucia už počas života treba rodičom slúžiť podľa pravidiel li a po smrti im prinášať obety. Základom vzťahu je plná a absolútna poslušnosť. Kult synovskej oddanosti požíval všeobecnú podporu a vážnosť. Čím väčšmi bol duch oddanosti vštepený v rodine, tým mal štát viac poslušných a poddajných obyvateľov. Kult siao posilnil význam starobylého kultu predkov a pretvoril jeho charakter. Zo žičlivého ducha, ktorý sa za obety zaviazal starať o svojich potomkov, sa mŕtvy predok stal rodinným despotom, ktorý za svoju priazeň žiadal neustálu starostlivosť či pravidelné a bohaté obety. Kult siao významným spôsobom ovplyvnil spôsob života čínskej rodiny.
Konfucius kládol veľký dôraz na kultovú stránku svojej náuky. Najväčší význam mali pohrebné a obetné ceremónie adresované predovšetkým predkom. Opisy obradov sa nachádzajú najmä v Knihe obradov. Obetné obrady sú výrazom lásky, úcty a lojality voči predkom. Nevyhnutnou súčasťou obetných obradov bolo prinášanie obiet duchom a predkom a splnenie množstva sakrálnych činností s cieľom dosiahnuť prosperitu pre potomkov. Osobitne bohatý bol obetný rituál a obety pre nebo, ktoré prinášal sám cisár.
Iný postoj už Konfucius zaujal voči modlitbe. Ako vyplýva z jeho istých výpovedí, nevidel v nej veľký zmysel. Neskoršie ale konfucionisti predsa len používali modlitbu, hlavne v ťažkých chvíľach, akými boli napríklad veľké sucho, pohromy a pod. Detailne rozpracované boli obrady spojené so smrťou, obzvlášť, ak šlo o otca rodiny. Cieľom pohrebných obradov bolo vysvetlenie zmyslu života a smrti, ale aj vyjadrenie žiaľu a úcty zomrelému. Hroby boli bohato vybavené. Pohrebné obrady (príprava mŕtveho, rozlúčka so zosnulým, jeho oplakávanie) trvali niekoľko týždňov a končili sa o tri, päť alebo až sedem mesiacov slávnostným pochovaním. Hlavným cieľom obradu bolo umožnenie duši mŕtveho dôjsť do sveta duchov. Žiaľ za mŕtvym Konfucius považoval za záväzný rituál, ktorý sa nesmie zanedbať. V Knihe obradov sa otázka žiaľu opisuje do najmenších detailov a zohľadňuje všetky rozdiely v závislosti od stupňa príbuzenstva. [8]
Konfucionizmus nemá žiadnu špeciálnu kňazskú vrstvu. V kulte predkov kňazskú úlohu plnil najstarší muž ako hlava rodiny. Z dôvodu veľkej dôležitosti hudby mala v konfuciánskych obradoch vážnosť tiež účasť hudobníkov a tanečníkov. Počas dôležitých obradov, napríklad k úcte neba, sa zišli celé skupiny hudobníkov a tanečníkov. Ich počet poukazoval na významnosť a stupeň slávenia. [9]
Šírenie a rozvoj Konfucionizmu
Konfuciovi sa nedostalo uznania za jeho života. Postupne si však jeho učenie, systematicky rozšírené jeho žiakmi, získavalo čoraz viac nasledovníkov. Konfucius sa stal atraktívnym predovšetkým vďaka svojej etickej náuke. Dôležitú úlohu zohrali jeho nasledovníci Mencius (372 - 289 pred Kr.), predstavujúci idealistický smer, a Sun-c' (298 - 238 pred Kr.), ktorý naopak zastupoval realistický smer. Mencius bol autorom traktátu Meng-c'. Za oberal sa ľudskou prirodzenosťou. Tvrdil, že človek ju dostal od neba, a preto je dobrá. Človek sa rodí dobrý, ale nie každý si túto dobrotu zachová aj v dospelosti. Prvotnú dobrotu si musí človek zachovať, pracovať na jej udržaní a rozvíjaní. Tí, ktorým sa to podarí, sa stanú šľachetnými, ostatní hlúpymi. Človek sa stane zlým nie preto, že by zlo bolo v jeho prirodzenosti, ale preto, lebo zanedbával konanie dobra. Dôležitý dôraz kládol Mencius na úlohu tchien, najvyššej, neosobnej, všetko riadiacej sily s etickým charakterom. Zdôrazňoval povinnosť vládcu konať v súlade s vôľou neba, lebo vládca stojí na čele štátu výlučne z jeho vôle. Išlo o rozvinutie starej idey tchienmlng (mandát neba). Podpora neba sa prejavuje v tom, že ho ľud akceptuje, v prípade, ak sa ľud odvracia od svojho vládcu, ten stráca oprávnenie vládnuť a stáva sa obyčajným uzurpátorom. [10]
Podľa Sún-c'a je naopak ľudská prirodzenosť prvotne zlá. Človek prichádza na zem s už vrodenými túžbami po zmyslových príjemnostiach a s náklonnosťou k žiarlivosti a závisti. Ak tieto náklonnosti nasleduje, vzniká neporiadok, konflikty a narušuje sa spoločenský súlad. Na druhej strane má však človek inteligenciu, ktorá mu umožňuje stať sa dobrým. Všetko, čo je dobré, vzniká úsilím človeka a jeho učením sa. Sun-c' vyzýval ľudí, aby kontrolovali vlastnú prirodzenosť, aby nedochádzalo k inštinktívnym a vášnivým prejavom. Veľkú úlohu zohráva pritom civilizujúci učiteľ, ktorý umožňuje prejsť zo stavu prirodzenosti k prijatiu morálneho poriadku vytvoreného rozumom a vedomou ľudskou prácou. Na to sú nevyhnutné pravidlá správania sa a li (obrady, ceremónie), ktoré odlišujú ľudí od zvierat. Sun-c' kládol veľký dôraz na li, lebo ich úlohou je ohraničovať uspokojovanie ľudských túžob. Tvrdil, že vďaka nim existuje mravnosť. Kto postupuje v súlade s li, správa sa mravne, preto je dôležitá kontrola jednotlivca spoločnosťou. [11]
Počas dynastie Chán sa stal zreformovaný konfucionizmus oficiálnou ideológiou čínskeho cisárstva. Významnú úlohu pri tom zohral cisársky minister Tung Čung-šu (179 - 104 pred Kr.), ktorý vytvoril jednoliaty ideologický systém prispôsobený potrebám monarchie. Cisár, ako syn neba, sa má správať zodpovedne, s rešpektom k mandátu neba. Z neba si má brať príklad a starať sa o ľud, pre ktorý zase on má byť vzorom. Tak vládca vykonáva svoju vládu pod dvojitou kontrolou neba a ľudu. Keďže ľud nemá moc kontrolovať vládcu, robia to úradníci, ľudia, ktorí sú na to špeciálne pripravení. Nebo môže ukázať svoju vôľu - ak vládca zlyhá - zoslaním nešťastia. V prípade ľudskej prirodzenosti urobil Tung Čung-šu syntézu pohľadov Mencia a Sún-c'a. Uznal, že v ľudskej prirodzenosti sú vášne, a preto ľudská prirodzenosť nemôže byť dobrá sama v sebe, avšak má možnosť sa takou stať. [12]
V období dynastie Chán sa objavili aj apokryfně spisy (wejšu), ktorých autorstvo sa pripisovalo Konfuciovi. V týchto spisoch bol Konfucius predstavovaný ako neobyčajný filozof, ako človek, ktorý je božím synom, ktorý bol predpovedaný už niekoľko stáročí pred svojím narodením. Konfuciovi sa začali pripisovať taktiež zázraky a začali ho uctievať. Protivníci týchto tendencií nesúhlasili s týmito trendmi a tvrdili, že Konfucius je veľký mudrc, ale nie boh. Neskoršie boli tieto spisy zakázané a spálené. [13]
Učenie Konfucia sa stalo čímsi ako dogmou, ktorá mala zabezpečiť stabilitu štátu a spoločnosti, bezúhonný chod byrokratického a úradníckeho aparátu. Konfucionizmus sa stal v Číne spôsobom myslenia, hovorenia a správania sa, ba ešte viac, životným štýlom. Žiadny úradník nemohol dosiahnuť štátny úradný post, ak nezložil skúšky zo znalosti konfuciánskeho učenia. Najlepší znalci konfucionizmu spravidla získali tiež najvyššie štátne úrady. Takýto stav trval až do roku 1911, teda do pádu cisárstva. [14]
Neokonfucionnizmus
S príchodom budhizmu do Číny začiatkom nášho letopočtu začal konfucionizmus postupne strácať svoje postavenie. Budhizmus totiž ponúkal vo svojom učení nasledovníkom možnosť budúceho znovuzrodenia a život po smrti. Umožňoval vstup do mníšskeho stavu ženám a mladším synom, ktorí by sa inak nemohli vymaniť z pevne určenej spoločenskej hierarchie založenej na Konfuciovom učení. Proti šíreniu budhizmu ale začala vystupovať časť úradníkov, ktorí sa obávali oslabenia byrokratického aparátu, a tým aj svojich pozícií. Pripravila sa živná pôda pre opätovný návrat konfucionizmu k moci. [15] V jedenástom storočí sa objavila skupina učencov, ktorá zaviedla novátorské myšlienky do tradičného konfucionizmu. Išlo o takzvaný neokonfucionizmus, ktorý má tri hlavné obdobia:
Prvé obdobie spadá do dynastie Sung (960-1279) a jeho najvýznamnejším predstaviteľom bol básnik, spisovateľ a filozof Ču Si (1130-1200), ktorý si osvojil starú konfuciánsku tradíciu, prepracoval jej klasické spisy a vytvoril nový myšlienkový systém. Ten sa odvtedy stal základom celej neokonfuciánskej tradície. Svoje učenie Ču Si zapísal do mnohých spisov, k najvýznamnejším patria jeho obsiahle komentáre k tzv. Štyrom neokonfuciánske názorové prúdy s tradičným konfuciánstvom a pridal ešte niektoré prvky budhizmu a taoizmu. Základ jeho náuky tvorí učenie o li, čchi a tchaj-ťi. Čchi je materiálnym princípom všetkých vecí a li je podstata, idea, ktorá existenciu týchto vecí sprevádza. Čchi má každá vec jedinečné, li je pre jednotlivé druhy vecí rovnaké. Li určuje povahu vecí, čchi dáva každej veci jedinečnú formu. Pojem tchaj-ťi vyjadruje všetko prestupujúci princíp, ktorý riadi celý vesmír. Čchi väčšiny ľudí je natoľko temné, že zatieňuje ich li. Materiálne a fyzické potreby ľudí sú silné do takej miery, že prekrývajú ich inteligenčný potenciál a rozvoj ducha, ktorý je v li. Človek sa preto musí snažiť odbúrať svoje temné čchi pomocou meditácie a štúdiom konfuciánskych princípov, aby tak dosiahol harmóniu s prírodou, rodinou a spoločnosťou. [16] Počiatočné obdobie neokonfucionizmu sa zvykne označovať ako racionalistická škola či škola rozumu.
Nasledujúce obdobie neokonfucionizmu spadá do vlády dynastie Ming (1368-1644). V tomto období vynikol Wang Jang-ming (1472-1529), úradník, filozof a pedagóg, ktorý obrátil neokonfuciánstvo idealistickým smerom. Bol predstaviteľom tzv. školy srdca, pretože svoje učenie sústredil okolo pojmu sin (môže označovať aj srdce aj myseľ). V roku 1503 zažil osvietenie a uvidel jednotu mysle a princípu li, pričom myseľ považoval za schránku princípu li. Jang-ming učil, že človekovi stačí uvedomiť si dobro svojho srdca a očistiť ho od nánosov sebectva a túžby. Tvrdil, že človek je vo svojej podstate dobrý a objavenie v sebe tohto poznania a postupovanie v zhode s ním ho vedie k dosiahnutiu pravdy a pokoja. Poznanie a konanie sú v jednote. Poznanie je začiatkom konania a konanie je výrazom poznania. Jang-ming bol zástancom intuicionizmu, podľa ktorého odpovede na otázky treba hľadať v sebe samom a nie v štúdiu. [17] Tretie a posledné obdobie neokonfucionizmu spadá do dynastie Čching (1644-1911) a jeho najvýznamnejším predstaviteľom bol filozof Taj Čen (1724-1777). Tento smer sa pokúsil spojiť do jednej syntézy všetky myšlienky konfucionizmu. Pretože zvláštnu hodnotu pripisuje skúsenosti, zvykne sa táto škola nazývať empirická. [18]
Záver
Konfucius zohral v dejinách Číny veľmi dôležitú úlohu. Ťažko nájsť v niektorej civilizácii analogickú osobu. Konfucionizmus formoval čínsku kultúru vyše dvetisíc rokov. Určoval a stále zasahuje do čínskeho životného štýlu a čínskeho spôsobu myslenia. V tomto zmysle je každý Číňan, aj keď je taoista, budhista alebo komunista, istým spôsobom i konfucionista. Kresťanskí misionári, najmä jezuiti, ktorí tu pôsobili, priniesli vedomosti a učenie Konfucia do Európy v 17. a 18. storočí. K jeho prvým západným obdivovateľom patrili Leibniz, Wolff, Diderot, Voltaire či Goethe. Študovali Konfuciovo učenie a stavali sa k nemu veľmi pozitívne. [19]
Čínska komunistická vláda v roku 1949 zakázala akékoľvek oslavy Konfucia a jeho kultové miesta premenila na múzeá, kultúrne strediská a školy. Ničila jeho pomníky, sochy a zobrazenia. Odmietavo sa stavala taktiež proti kultu predkov a tradičným pohrebným ceremóniám. Po smrti jedného z najkrutejších diktátorov Mao Ce-tunga (1893-1976) a potrestaní Gangu štyroch [20] v roku 1981 sa však situácia zmenila. Od roku 1984 sa oslavujú Konfuciove narodeniny a vydávajú sa publikácie venované Konfuciovi a konfucionizmu. [21] Od začiatku 21. storočia je v Číne výrazná tendencia pretvoriť konfuciánstvo na náboženstvo a dosiahnuť jeho uznanie zo strany štátu, ba dokonca jeho ustanovenie za štátne náboženstvo. Roku 2005 bolo založené centrum pre štúdium konfuciánskeho náboženstva a od roku 2006 sa dokonca v čínskej televízii objavujú i konfuciánske náboženské vysielania. [22]
Poznámky:
[1] Zlatinizované meno Konfucius použili prvýkrát talianski jezuitskí misionári Matteo Ricci a Michele Ruggieri v 16. storočí, ktorí ako prví zoznamovali Európu s jeho učením.
[2] Liščák, V.: Konfuciánství od počátků do současnosti. Dějiny - pojmy - osobnosti. Academia, Praha 2013, s. 182-187
[3] Confucians Key Terms:Junzi-http://faculty.plattsburgh.edu/kurtis.hagen/ keytermsjunzi.html
[4] Runes, D.: Dictionary of Philosophy. Philosophical Library, New York 1983, s. 338 '
[5] Avanzini, F.: Religie Chin. WAM, Kraków 2004, s. 45-52
[6] Lenoir, F., Masquelier, T.: Encyklopedia religii świata. Warszawa 2002, s. 1059-1061
[7] Banek Kazimierz.: Historia religii: Religie niechrześcijańskie. Nomos, Kraków 2007, s. 225-226
[8] Taylor, R. L.: Confucianism. Chelsea House Publishers, Philadelphia 2004, s. 51-54 '
[9] Banek, K.: c. d., s. 227-228
[10] Mencius. Internet Encyclopedia of Philosophy - http://www.iep.utm.edu/ mencius
[11] Xunzi. Internet Encyclopedia of Philosophy - http://www.iep.utm.edu/xunzi
[12] Liščák, V.: c. d., s. 379
[13] Chinese Literatúre: Confucian Classics (jing) - http://www.chinaknowledge.de/ Literátu re/Classics/classics.html
[14] Banek Kazimierz.: c. d., s. 232
[15] Hoobler, T., Hoobler, D.: Konfucianismus. Lidové noviny, Praha 1997, s. 45-52
[16] McGreal, I. P. (ed.): Velké postavy východního myslení. Slovník myslitelů. Prostor, Praha 1998, s. 147-148
[17] Frisina, W. G.: The Unity of Knowledge and Action: Toward a Nonrepresentational Theory of Knowledge. State University of New York Press, Albany 2002, s. 73-77
[18] Dai Zhen. Internet Encyclopedia of Philosophy - http://www.iep.utm.edu/daizhen
[19] Storig, H. J.: Malé dějiny filozofie. Zvon, Praha 1992, s. 89
[20] Išlo o skupinu štyroch osôb vedenú manželkou Mao Cetunga, ktorá sa usilovala zmocniť najvyšších štátnických a politických funkcií v Číne hneď po diktátorovej smrti. V roku 1981 boli odsúdení na smrť, avšak neskoršie im rozsudky zmiernili a boli iba uväznení.
[21] Ching, J.: Konfucjanizm. In: Waldenfels, K.: Leksykon religii. Verbinum, Warszawa 1997, s. 190-191
[22] Liščák, V.: c. d., Praha 2013, s. 438
